Bol som ešte školopovinný, keď ma mama vzala na prehliadku detských speváckych zborov do maďarskej Šoproni. Trmácali sme sa tam starým autobusom hodiny a tak nás potešilo, keď nás po príchode usporiadatelia pozvali do školskej jedálne na občerstvenie. Podávali sa tvarohové slíže. Ako mi ich kuchárka nakladala na tanier, v ruke sa jej blysla žufanka so smotanou a nakoniec poriadna lyžica smaženej cibule so slaninou. "Preboha niééé!" - kričím v duchu, "ja chcem pocukrované. To však nikto nepočul a tanier mi spolu s úsmevom pani kuchárky pristal na tácke. A čo bolo ďalej? Nič zvláštne. Len som si bol vypýtať repete, duplu alebo nášup a od toho času sa tieto superslíže začali variť aj u nás doma. Musím ešte spomenúť, že asi nepoznám jedlo, ktorého malá porcia zasýti tak, ako táto dobrôtka.